ján mikuš

Životopis vlastného života 

 

 

 

V prvom rade je nutné poznamenať že vlastním niekoľko košieľ. Asi dvanásť z nich netreba vôbec žehliť. Väčšina košieľ je farebných s čiarkovaným vzorom, niekoľko ich je kockavých. Čisto bielych, mám na moje prekvapenie zhruba päť kusov. Len tri košele majú manžety na zohnutie pre manžetové gombíky, tie mám štyri páry. Dohromady to tvorí asi 20 košieľ.

Som schopný prečítať si dennú tlač zakúpenú v pondelok až vo štvrtok. Celé štyri dni ju nosím v taške. Sú dni kedy vôbec nepociťujem hlad, či skôr túžbu po jedle. Moja milovaná žena však dbá o to aby som sa dobre a pravidelne stravoval. Hovoriť o mojej milovanej žene len v súvislosti s jedlom, považujem za tú najhoršiu zvrhlosť. Ak som niekedy niečim bol, bol som vďaka nej. Takto napísané sa mi to však javí tak nehanebne málo. S „málom“ som sa však narodil a zomriem. 

Veľa vecí, ktoré som v živote povedal mi znelo v mojich ušiach často úboho. Už v detstve som veľmi rád pracoval s tým čo som mal práve v daný okamih po ruke, zdá sa, že všetko čo som pre svoju hru potreboval som musel najskôr objaviť. Rád a často som pracoval s niečim čo vyvolávalo svojou existenciou opovrhovanie silnejších, či už to boli veci, priestor alebo ľudia. Rád som pretváral istú úbohosť, pretože som si tým často dokazoval vlastné ľudské i umelecké schopnosti a zručnosti. Nikdy som však nijak výrazne neprezentoval svoju sebestačnosť. Ak som bol pyšný tak vždy na to ako sa mi podarilo z ničoho vytvoriť niečo čo presvedčilo silných, že aj z toho čím pohŕdali som dokázal vytvoriť niečo čo stojí aspoň za deravý groš. Pracovať s chudobou materiálu som sa však naučil už v detstve. Všetka moja fantázia a pozorovací talent vychádzala a stále vychádza zo vzťahu k chudobe. Nazdávam sa, že moje pretváranie úbohosti bude ocenené, že moja práca a snaha sa počíta ako dobrý skutok. Zisťujem však, že pracovať s niečim čo je od začiatku mimoriadne zlé, je len istým východiskovým manévrom, pretože to nemôže dopadnúť horšie ako to už je, môže to iba prekvapiť. Z toho vyplýva, že nerád šokujem, ale prekvapujem. Ako to píšem, napadlo ma, že moja žena má veľmi rada darčeky a prekvapenie, sme si teda absolútne súdení.

Na krátko k mojim dobrým skutkom. Uvedomenie si potreby robenia dobrých skutkov ako tej najvyššej ľudskej cnosti u mňa nastalo až v desiatom roku môjho života. V tom čase som totiž začal navštevovať hodiny Náboženstva, na ktoré ma prvý krát prepašoval môj spolužiak, ktorý už v tom období, štvrtej triedy na základnej škole vykazoval isté pohoršenia v správaní. Tento nenapraviteľný, ako sa v neskoršom čase potvrdilo, spolužiak ma priviedol k Rímskokatolíckemu a teda kresťanskému Bohu. Bol som očarený tým veľkolepým predstavením Svätej omše, bolo to moje prvé divadlo, ktoré malo, ako som si uvedomoval, duchovný presah, ktorý bol zrejme umocnený tým, že sme sedeli v prvej rade na kamennej ohrade tesne pred oltárom na ktorej ako som sa neskôr sám dovtípil bolo zakázané sedieť. Od tohto momentu som začal intenzívne rozvíjať svoj vzťah k Bohu, Kristovi, Panne Márií a samozrejme aj k diablovi a hriechu, k odpusteniu a životu večnému. Najintenzívnejšie som však vnímal pannu Máriu, pochopiteľne ako krásnu a mladú Matku. Po všetkom čo som urobil pre kresťanskú vieru a cirkev vyústilo v to, že som stále kresťan katolík, ktorý nemá rád kresťanov katolíkov a teda nevyhľadáva ich bezprostrednú prítomnosť.  Uvedomovanie si potreby robiť dobré skutky prichádza v momente uverenia v diabla, hriechu a udelenia najvyššieho trestu, akým je pobyt v pekle. Predtým ako som vstúpil do hodín Náboženstva, myslím, že som robieval najmä dobré skutky, alebo som sa až tak netrápil skutkami zlými, ktoré som vykonával podľa všetkého tiež. Výmenou za nevinnosť v správaní bol zvláštny duchovný svet, rehoľných sestier, ktoré mali tvár Panny Márie a barokových zážitkov zo svätých omší, hudobných predstavení s presnými pravidlami a s duchovnými presahmi.      

Moja najhoršia vlastnosť, ktorú na sebe pociťujem je nerozhodnosť. Nerád sa rozhodujem, možno to vyplýva z toho, že nerád veci odsudzujem k zámiku aj keď sa už od začiatku javia ako zlé. Z toho plynie moje potešenie o akejkoľvek veci, či probléme dlho premýšľať a to nielen o prínose, ale aj o kvalite veci ako takej. 

Všetko čo ma obklopuje je pre mňa často mimoriadne dobré. Som navyknutý brať to čo príde a preto, nechávam veci plynúť, zrejme som mimoriadnym humanistom, všetko čo má v sebe život má pre mňa veľkú cenu. Ľudskosť je to čo ma fascinuje a napĺňa, boj o ňu i jej prehra. Som náročný na svojich priateľov, chcem aby boli veľmi dobrí i v očiach iných, nielen v tých mojich. Na svojich priateľov som náročný, pretože ich milujem. Možno preto ich mám tak málo, nedokážem vystáť priemernosť a podpriemernosť, už vonkoncom nie v tom čo moji priatelia robia. Nájdu sa samozrejme aj výnimky. Často dokážeme odpustiť umelcovi jeho pohnutý život, ale jeho priemernosť v umeleckej tvorbe sotva. Vážim si však ľudí hlavne z hľadiska ich osobných životov, myslím si, že kvalita ich umenia ide ruka v ruke s ich jedinečným životným vystupovaním, tvorba a život spoločne súznia a navzájom sa okúzľujú a ovplyvňujú ako telo a duša. Hovoriť o kalokagatií by však bolo príliš trúfalé. 

Mám svoje sny, ale často na ne zabúdam z toho plynie aj to, že som katolík a teda žijem v idei že na tomto svete by som mal trpieť, preto si rád ubližujem a to najčastejšie tým, že predávam pod cenu svoj talent a svoju jedinečnosť, často ľuďom, ktorými opovrhujem. Moje opovrhovanie ľuďmi spočíva v nezáujme pochopiť ich myslenie a cítenie. Všetko to vychádza z môjho strachu, z môjho malého sebavedomia. Uvedomujem si, že moja nervozita rezolútne veci rozhodnúť nabáda mnoho ľudí k presadeniu svojich vlastných ideí, som záhradníkom kompromisov. Uvedomil som si, že čím som ochotnejší pristúpiť na nejaký kompromis tým sa stávam povrchnejším a ľahostajnejším, ak mi skutočne na niečom záleží, dokážem veci urobiť dobre. Nie každá vynaložená snaha na zmenu, musí prebiehať formou duševnej alebo fyzickej práce. Duševné kompromisy nerozdávam. Sebavedomie získavam prácou, vždy som hrdý na to čo robím a s kým to robím. Veľa ľudí ma považuje za sebeckého a pyšného. Už na základnej škole ma niekoľko učiteľov doslova neznášalo, vadilo im, že trávim v škole priveľa času a robím to, čo odo mňa nikto nevyžaduje a naopak to čo by som mal robiť nerobím. Od detstva ma teda ľudia buď majú radi, alebo neznášajú. Vďaka tomuto faktu, ktorý som začal silnejšie vnímať až v dospelosti som sa musel stať vyhranenou osobnosťou, nielen v tvorbe, v názoroch, ale aj vo vystupovaní. Moju osobnosť formuloval vzťah mojich priateľov a nepriateľov ku mne.    

Nie som až taký vypočítavý ako som si kedysi o sebe namýšľal, kľučkujem medzi problémami rád, ale ako som zistil, pre kľučkovanie samotné. Rád špekulujem a obchádzam problém z každej strany, často sa to však podobá na to, že isté veci schválne odkladám, lebo ich nedokážem alebo nie som schopný vyriešiť okamžite a urobiť tak s nimi definitívny koniec. Všetko si nechávam v akejsi tajomnej skrýši, aby to bolo vždy po ruke, z toho plynie aj moja záľuba v odkladaní si rôznych aj menej dôležitých predmetov. Každý predmet má pre mňa svoju vlastnú dôležitosť. Všetko čo mám a čo nájdem, sa raz určite hodí, hovorím si. No i tak sa v istých intervaloch nárazovo zbavujem množstva vecí, trénujem si tak svoj nadhľad nad materiálnym životom, či životom v matérií. 

Nikdy som nebol hrdý na svoju krajinu, na svoj vlastný národ. Ešte stále v nestrážených chvíľach tvrdím, že mi táto krajina nič okrem jazyka nedala, tak ako tvrdím na obhajobu svojho krátkeho meno, že to je jediné čo mi dal môj otec. Narodil som sa a vyrastal v krajine, ktorá žila v komunistickej ideológií. Moja rodina žila v permanentnom klamstve. Najhoršie na tom bolo, že ideológia sa v istých momentoch musela rozvýjať násilím, ľudia sa museli navzájom klamať a stali sa tak profesionálne cynickými, inak hovorili doma inak v práci. Vyrástol som a zomriem v robotníckej rodine. Myslím si, že žiadne dieťa nemohlo byť svojimi rodičmi v tej dobe vychovávané pro-komunisticky, myslím si, že žiadni rodičia neučili svoje deti k viere a nádeji v socializmus, toto tvrdenie hovorí za všetko. Viac ako vychovávaný som bol teda skôr vedený k slušnosti, skromnosti a hlavne k samostatnosti. Vďaka mojej milovanej žene a vďaka divadlu som začal cestovať a vtedy som spoznal miesta, pre ktoré by sa oplatilo znovu narodiť. 

Mám rád jednoduchosť, na ktorej staviam svoje komplikácie a naopak. Som staviteľ svetov, ktoré majú svoju presnú matematickú štruktúru. Nejde však o čísla, ale o geometriu, teda čísla v priestore. Čiary pod presným uhľom, tak by sa dala definovať moja záľuba vo vytváraní svetov. Veľmi rád som v škole rysoval a športoval. Detstvo som prežil s hrami a prírodou. Bol som naozaj skromné a samostatné dieťa, ktoré sa istý čas hanbilo za svoju chudobu, konkrétne za svoje desiaty, ktoré som nosieval do školy. Svoju závisť bohatým som premieňal vo vlastnú zaujímavosť a z toho plynúcu exhibíciu. Bol som teda vždy zabávačom bohatých a kúzelníkom chudobných. Bolo a je to veľké kúzlo, zbaviť sa závisti, ktorú považujem za svoju najvyššiu národnú cnosť. Nikdy som nikomu vedome nechcel ublížiť, a vždy som každému pomohol. Požičal som peniaze bez vyzvania, pretože som nimi vždy pohŕdal i keď na ne stále a často musím myslieť. Vždy som veci dostával a to musím podtrhnúť, mal som okolo seba veľa ľudí, ktorý ma nezištne obdarovávali. Množstvo priateľov ma vždy pozvalo na pivo, učitelia mi darovávali krásne a užitočné predmety, pastelky, knihy, časopisy, dodnes som mnohým ľuďom niečo dlžný.

Ak je základom umenia určitý druh radosti, dokonca práve to je jeho zmyslom, som človek mimoriadnej radosti.   

Moje najhoršie slovo na svete je neskoro, je to slovo, ktoré sa mi stalo osudným a ktoré ma stále dobieha. Nestihol som niekoľko dôležitých vecí, ale verím, a nie ako katolík, ale ako dobrý človek, že som stihol dať všetko čo som mal, vedel a dokázal. Takto napísané sa mi to však javí ako veľmi málo.

Podľa všetkého vyššie napísaného som priemerným človekom, čo ma samozrejme znepokojuje, ale na druhej strane, hovorím si, kto je človekom, ktorý sa z priemernosti vymyká? Za viac ako priemerného sa však v tomto momente považujem za šťastného a slobodného človeka. 

  

 

 

             Január 2013