eseje | zivot

VSTUPOVAŤ DO SVETA ESEJÍ

(pre Rádio Devín, september 2020)

V roku 1944 píše Adorno vo svojej Minime Moralii o neokresanosti moderného človeka. Uvažuje o technizácií sveta a na príklade otvárania dverí vťahuje čitateľa do autonómneho sveta eseje. Jeho krátka poznámka s názvom Neklopať ma burcuje a dostáva do vytŕženia. Vždy ma fascinovali eseje - literárny žáner, ktorému som nikdy dobre nerozumel a vždy som ho považoval za istý - básnický komentár sveta.

Tak ako sa Foucalt stal zakladateľom “diskurzu”a svojím pohľadom ako ho nazýva filozof Marice Clavel “je človekom, po ktorom už nieje možné myslieť ako predtým” tak esej naráža na naše pohľady, veci ktoré vidíme sa zrkadlia na hladine jazera.

Foucaltov diskurz na tému šialenstva je revolučným náhľadom na duševné ochorenia našej mysle. V jeho traktátoch by sme mohli vystopovať ako aktuálne triafa do čiernych dier našich dní, keď hovorí o duševných chorobách a ako k svojmu pojmu moci, pridáva “technológiu self” : mocenské operácie, ktoré jedinci uskutočňujú na svojich telách, spôsoboch chovania aby sa priblížili norme a dosiahli šťastie a dokonalosť. Čo iné sú nevinné filtre na našich fotografiách, autoportrétoch skrz ktoré komunikujeme s okolitým svetom, než útek od šialenstva a experiment na vlastnom výzore. Chceme aby fotografie na našich instagramoch a sociálnych sieťach boli v norme istej nevyslovenej dokonalosti. Nejde o fyzickú operáciu našeho tela ale zaiste o operáciu duše.

Banalita Foucaltovho selfí, či otvorenie Adornových dverí tu stojí výťazoslávne na piedestáli ako samotný subjekt či sémiotika - náuka o znaku.

Technizácia, ktorú u Adorna demonštrujú samozatvárajúce sa dvere je podrobená hlbšiemu skúmaniu. Už nezatvárame potichu dvere, chladničky je treba rovnako ako dvere áut pribuchnúť. Ak by esej vzišla z pera Michela Tourniera išlo by iste o Chválu dverí a uchopenie kľučky a pomalé otočenie sa v príbytku by znamenalo uctiť si priestor, nastaviť izbe chrbát by bolo obnažiť sa, odkryť slabinu vstupujúceho.

Tak ako je náš portrét na sociálnych sieťach s akoukoľvek úpravou či doplnkom dnes normou je tomu aj so vstupovaním do samootváracích dverí. Banky, obchodné krajiny nám otvárajú dvere a volajú vstúp náš pán! Už tu nieje jadro skúsenosti, hmatateľná reakcia, zostáva len akcia. Prichádzame o dotyk - konfortná zóna je cnosťou a normou. Fotobunky našemu pohybu velia vpred!

Chvále dverí a cinkajúcim zvončekom nad nimi odzváňa, tieto rarity nás vracajú dozadu k nekonformnosti, volajú po úcte obydlia toho druhého.

Dnes viac ako technizácií čelíme iným krízam sveta. Nebudeme ďaleko ak v duchu Adornovej kritiky kapitalizmu spojíme naliehavú tému ekológie s ekonomikou.

Samootváranie dverí nás síce stavia do úlohy “pánov sveta”, ale aké obete toto otvorenie prináša: Kde sú sluhovia ktorí otvárajú dvere kráľovi? Na koho úkor sa pohybujeme v blahobyte týchto palácov? Neviditeľný sluhovia ekonomiky tú sú, aj keď sú priehľadní. Dnes počujeme z každej strany volanie po naštartovaní ekonomiky, je však toto volanie podrobené skúmaniu?

Esej nás stavia do sveta neistôt a tie na prvý pohľad oslabujú, naše otváranie dverí spomaľuje, pozastavuje rýchlosť, znižuje ekonomickú vytrvalosť.

Vďaka Fucoltovi sme sa začali dívať na duševné zdravie ako na globálnu krízu a na to, že spojenie šialenstva (duševnej poruchy) s konkrétnym človekom sa stretáva s otázkou morálky.

Dnes sa dívame na svet, ktorého ekonomika podľa všetkých volaní stojí zaseknutá kdesi v priekope. Je ekonomika skutočne tým čo treba naštartovať? Je tento palác znovu potrebné obsadiť a ak áno, na úkor koho?

Podľa Marie Janon je základom humanitných vied rozprávanie. Nestačí iba niečo počuť, alebo vidieť, prežiť či pochopiť. Je treba o tom všetko dokázať hovoriť. Nie chcieť hovoriť, ale dokázať hovoriť.

List Ježiškovi

(Dar jedinečnosti)

pre RTVS, december 2016

Európa a jej kresťanstvo nám pred koncom kalendárneho roka ponúka v podobe Adventu a Vianoc - zázrak. Nejde o nič menšie ako o samotné narodenia Božieho syna Ježiša Krista. Táto zásadná dejinná postava sa v tomto období premieňa na dieťa a teda s veľkolepej a nedotknuteľnej sily samotného spasiteľa sa stáva krehké a zraniteľné bábätko. Koniec roka sa premieňa a zdrobňuje, Ježiš sa premieňa na Ježiška, strom sa mení na stromček, dar na darček a noc pôrodu na noc Tichú. Vianoce teda možno pokojne považovať aj za obdobie kedy sa dospelosť – vážnosť a racionalita, premieňa na detskosť – naivitu a radosť. Advent je čas očakávania príchodu najvyššej spirituality a teda narodenie božstva. Táto strhujúca sakralita tu však stojí a odoláva profánácií– očakávaním materiality v podobe Vianočných darčekov. Vianoce sú pre človeka a preto je ich dialektika prirodzená tak ako rozporuplnosť samotného človečenstva.

Na Vianoce tu nastáva jasná premena stagnácie ducha v aktivitu v radosť, pretože očakávame. Vianočné darčeky, sú v tej najmystickejšej kvalite skutočným prekvapením a vyvrcholením roka. Miesto ich výskytu je veľmi konkrétne, darčeky sa objavujú pod stromčekom. Toto miesto samotné sa však objavilo len pred nedávnom, fenomén ukladania darov pod vianočný stromček sa datuje od 20. storočia. Strom ako symbol života a prosperity usadený v našich domovoch bol dlho katolíckou cirkvou považovaný za pohanský zvyk, no napokon cirkev tento zvyk prijala a Vianočné stromčeky zdobia aj cirkevné stánky. Katolícka cirkev je teda v tento výnimočný Vianočný čas k pohanským zvykom i k dialektike samotnej tolerantná.

Deti dostávajú darčeky ako odmenu za svoju detskosť, dobro, krehkosť a lásku. Každý darček je však jedinečný, je absolútnou presnosťou venovaný konkrétnej osobe a to všetko vďaka mystike, ktorú v našej tradícií prináša samotný Ježiško - zázrak. Zaujímavá a mimoriadne pôvabná sa však javí komunikácia ktorá prebieha medzi obdarovaným - človekom a darcom – mystikou. Vybrali sme si pomerne zvláštny, no pôsobivý spôsob komunikácie s najvyšším stelesnením dobra, Ježiškovi píšeme list. Písanie, zaznamenávanie stop nástrojom – perom, na povrch – papier, je prejavom prirodzenej potreby ľudskej realizácie. Ani si možno neuvedomujeme k akému tu dochádza významnému aktu, keď naše deti píšu, alebo kreslia či čarbú list, ktorý je adresovaný do najvyšších kruhov mystiky. Rukopis dieťaťa zahrňuje jedinečnú kombináciu odchýlok od štandardizovanej predlohy, v prípade že deti nevedia písať ide o absolútne dokonalú formu prejavu subjektívnej dimenzie dieťaťa. Kresba sa vo francúzštine rýmuje s osudom (dessin, destin), a sloveso kresliť s životným údelom. Hlavné pojmy k tejto činnosti sú sloboda, fantázia, sebarealizácia a vzťah k druhým. Dieťa na nevedomej úrovni dobre vie, že kresba, táto nezmývateľná stopa vypovedá o ňom samotnom a preto ak dieťa daruje svoj obrázok, kresbu, či list niekomu, daruje vlastne svoju jedinečnosť, úzkosť, radosť, daruje doslova samo seba.

V jednom článku slovenského publicistu čítam, že mnohí ľudia (možno dokonca väčšina) sú unavení z nároku na jedinečnosť a že chcú byť súčasťou kolektívnej identity, ktorá podlieha vyššej autorite, dokonca aj za cenu že bude autoritárska. Táto myšlienka prichádza na margo 27 rokoch slobody, po páde komunizmu a vyznieva hrozivo. Pritom ľudská jedinečnosť a túžba po individualite je človeku prirodzená. Kresba, či písmo je jasným volaním po individualite, tak ako aj detskosť je špecifický model vyhranenosti zrejúcej osoby, ktorá sa formuje v rukách lásky, výchovy, no predovšetkým komunikácie. Každá ľudská realizácia sa uskutočňuje iba a výlučne v potrebe komunikovať s druhou individualitou. Každý list má svojho adresáta, každý darček pod vianočným stromčekom niekomu patrí, nezmazateľné stopy vznikajú vždy - pre niekoho. Dieťa má radosť že kreslí, píše, učí sa pre niekoho, miluje, je to vzácny dar, ktorý nám dieťa podáva a my ho prijímame svojim jedinečným spôsobom. Táto kvalita príjmania môže rozhodovať o radosti, či úzkosti pisateľa listu. Volanie po individualite je teda podmienené dialógom, byť individualitou, byť jedinečnou osobnosťou je výzvou, ktorú ponúka človek človeku a moderná spoločnosť, ktorá stavia na tolerancií, láske k blížnym je podhubím pre život bez úzkostí, strachu a potrebe byť ovládaný vyššou diktatúrou. Byť jedinečný nieje namáhavé, namáhavé je posielať listy každodennej radosti, a taktiež prijímať odpovede, ktoré sú na dosah ruky. Čas Adventu a Vianoc premieňa naše myslenie započatím písania Ježiškovi, ide o list ktorý je darom radosti a jedinečnosti adresovaný do vznešeného tajomstva spirituality.

Hrať sa

(Pre RTVS, Rádio Devín, jún 2016)

Hra a hranie sa odjakživa patrilo najmä deťom, každí tušíme, že zmyslom hier a hry, je nadobúdanie istých schopností či zručností, doslova že pomocou hier sa dieťa (človek) učí spoznávať svet. Je však hra skutočne iba didaktickou pomôckou a hranie sa len istým ľahkovážnym konaním? Odkiaľ sa berie hra a odkiaľ prichádza to čarovné bezčasie obsiahnuté v hraní sa?

Detská hra tu akoby nič pre svoj zrod nepotrebovala, akoby tu bola vždy. Je kompaktná a celistvá, no i tak nemožno povedať že je materiálna, zdá sa akoby jej kvality obsahovali skôr duchovný charakter než fyzický. Hra je akt, spôsob existencie v nedefinovateľnom čase, no akoby mimo skutočný čas. Hra nie je hmota, je to skôr kvalita. Dieťa sa dokáže hrať nesmierne dlho a s obrovským zaujatím, často akoby v hre strácali biologické potreby hrajúceho sa, svoje opodstatnenie. Vytráca sa čas únavy, stráca sa pocit hladu i smädu, čas v hre „beží“ tak rýchlo.

Kvalita konania a existencie v hre stojí mimo reálny svet, mimo „bežný život“. Čas na hru a čas hry prichádza nepredvídane a nečakane, podobne ako Barthes hovorí o láske a smrti, ktorá podľa neho tiež prichádza z podobných miest ab nihilo, a to nečakane a náhle. Okrem toho, že hra ožíva a umiera v nepredvídateľných sekvenciách nášho „bežného života“, možno o nej tiež s ľahkosťou povedať, že v porovnaní s „bežným životom“ neprináša nič konkrétne, nič materiálne, jej existencia, rovnako ako aj jej zmysel je teda nejasný.

Detskej hre ako takej neprisudzujeme žiadne veľké významy. Dieťa sediace na ceste uprostred „bežného života“ zoberie zo zeme kamienok a vyhodí ho do vzduchu. Ruka, ktorá vyhadzovala kamienok sa teraz snaží rýchlo zodvihnúť iný kamienok zo zeme a v páde do tej istej ruky zachytiť ten vyhodený. Je na tejto hre niečo pre okolitý „bežný život“ logické? Sotva však hru, možno považovať za absurdnú. Huizing, významný holandský historik tvrdí, že Keď o hre uvažujeme z hľadiska deterministicky ponímaného sveta, púhych pôsobiacich síl, je hra v plnom slova zmysle niečím nadbytočným. Až tým, že do takého sveta preniká duch, ktorý ruší absolútnu determinovanosť, je existencia hry možná, mysliteľná a pochopiteľná. Prítomnosť hry stále znovu potvrdzuje, a to v najvyššom zmysle, nadlogický charakter našej existencie v kozme.1

A tak aj my veríme, že každá ľudská činnosť obsahuje v sebe kvality, ktoré ovplyvňujú jeho - ľudskú budúcnosť. Samotná hra však nevzniká z akejsi potreby niečo sa naučiť alebo iba sa zabaviť, vyplňovať čas, kedy človek zažíva nudu. Samotná tzv. Nuda, alebo akási nečinnosť ducha pochádza alebo je súčasťou bežného života. O nude ako o akejsi pasivite, spánku hry, by určite stálo za to hovoriť. Spomeňme preto aspoň Kierkegaardove tvrdenie že nuda je pri koreni každého zla a ak zlo budeme chápať ako negáciu, deštrukciu akejkoľvek aktivity, ukončenie pohybu, smrť, tak hre potom nemožno uprieť jej prítomnosť pri koreni každého pohybu, znovuzrodenia, dobra, lásky alebo života.

Kanadský psychiater Eric Berne považuje hru a hranie sa za trvale prítomnú a nehynúcu v akomkoľvek kontakte dospelého človeka s človekom. Berne hovorí, že „Ľudská bytosť sa večne potýka s problémom, ako si zorganizovať čas, keď nespí. V súvislosti s tým je zmyslom všetkého spoločenského života poskytovať si pri tomto programe vzájomnú výpomoc.2 Berne dospel k poznaniu, že hlad po podnetoch sa podobá hladu človeka po jedle, a to nielen biologicky, ale aj psychologicky a sociálne. Z hľadiska teórie hier a z výsledkov skúmania, môžeme povedať, že akýkoľvek spoločenský styk je pre človeka biologicky prospešnejší než žiaden.3 Berne ďalej upozorňuje, že sú to práve dôverné vzťahy, ktoré môžu nahradiť, alebo zasýtiť hlad po podnetoch. Náhradou za tieto dôverné vzťahy sú práve hry a zábavy.

Pomocou hier a zábavy sa v bežnom živote snažíme objaviť zmysel nášho života. Najzložitejšou úlohou pri výchove dieťaťa je práve pomôcť mu nájsť životný zmysel. Ako sa dieťa vyvíja musí sa krok za krokom učiť lepšie si rozumieť, tým je stále schopnejšie rozumieť aj druhým, aby sa k ním nakoniec dokázalo priblížiť vzájomne uspokojivým spôsobom.4 Nájdený zmysel života, prináša dôležité uspokojenie, ktoré napomáha rovnovážne i odvážne existovať v bežnom svete. Niektorí ľudia sú značne poranení vlastnými neúspechmi, tak ako môže byť silne poranené dieťa, ktoré nezískalo v rannom detstve dostatočné uspokojenie, nezískalo pevné presvedčenie, že život má skutočne zmysel. Uspokojenie základných potrieb a teda uverenie v seba a v svet prostredníctvom matky je do istej miery existenciou v akomsi autonómnom svete, tak ako aj akt odlúčenia sa od matky a následné odlučovanie sa od „bežného sveta“. Práve hra a hranie tiež prináša isté kvalitatívne odlúčenie, a to nielen od sveta matky, ale aj od „bežného sveta“, ktoré ako veríme pomáha konfrontáciám zo skutočným svetom, návraty z hier, návraty z „nedefinovateľných svetov hier“ sa zdajú akýmisi opätovnými pokusmi porozumieť sebe samému a svetu okolo seba.

Hre na tomto mieste teda prisudzujeme tajomnú a príťažlivú jedinečnosť. Pozorovať hrajúce sa dieťa nám poskytuje blažený pocit, tento obraz vytvára v našom obraze harmonické súznenie. Dieťa sa dostalo do sveta, v ktorom existuje bezčasie a nekonečný priestor slobody a uvoľnenia. Koľkí z nás závidia deťom ich hru, hranie sa, ich naivitu veriť a skúmať veci, ktoré nám, našim očiam už pripadajú ako všedné. Dieťa sa díva na svet novými očami, oči dospelého, ako sa vraví, už nevidia, už im to tajomné detské navždy zostáva ukryté. No predsa sa ešte nájde dospelý, ktorý sa hrá a v spoločenskom styku sa dokonca správa ako to najmenšie dieťa. Dospelý sa už nehrá a nevytvára nový svet, ale snaží sa vehementne pretvoriť skutočný svet okolo seba na svoj obraz a zvíťaziť nad súperom, alebo ho úplne zničiť. Hlad po hre je tu teda permanentne prítomný. Detskú hru vnímame z dospelého pohľadu ako romantickú a naivnú, a to je možno práve umenie, romantický pohľad na svet, na schopnosť a túžbu existovať mimo bežný svet.

1 HUIZING, J. : Homo ludens. O původu kultury ve hře. Praha: Mladá fronta 1971.

2BERNE, E.: Jak si lidé hrají. Praha: 2011, Portál, s.r.o., s.19.

3BERNE, E.: Jak si lidé hrají, Portál, s.r.o., Praha. 2011. s. 12.

4BATTELHEIM, B.: Za tajmestvím pohádek. Praha: 2000, NLN, s.r.o., s.7.

Ján Mikuš

pre RTVS júl 2015

Presvetlené telá

(Divadelné prázdniny)

V našich zemepisných súradniciach nastáva príchodom leta zvláštny čas. Dni prežiarené slnkom naťahujú deň a zohrievajú pôdu pod nohami. Zo zeme nás to väčšmi ťahá k hlbinám a to k vode či k moriam, alebo k oblakom, do výšin kopcov či hôr. Naše telá hľadajú útočisko pred pálivým svetlom. Na tieto znepokojujúce dni sme si vymysleli čosi kúzelné - prázdniny. Aké iné telá by ich mali prežívať intenzívne a v čo najširšom rozhraní ak nie telá krehké, malé – deti. Fenomén dvojmesačných prázdnin je však spojený nielen so školou, ale aj s iným svetom, ktorým je divadlo. V období letných prázdnin sa zatvárajú divadlá, akoby lúče slnka prežiarili reflektory skrz hrubé, kamenné steny divadiel.

Kopernik, ten priekopník astronómie si pri tom, ako písal o slnku uvedomil, že mnohí nazývali slnko okom sveta. Sofoklova Elektra ho dokonca nazýva vševediacim, a tak u nej planéty nekrúžia okolo telesa, ktoré priťahuje svojou váhou, ale ktoré priťahuje pohľadom. Pohľad je teda kozmický princíp. Pozrime sa teda na možné dôvody fenoménu divadelných prázdnin.

Divadlo, to je predovšetkým herec, tak ako je škola predovšetkým žiak. Divák a učiteľ je prirodzene to zásadné, jedny bez druhých by nemohli existovať. Iste by sme mohli polemizovať, kto je v školskej triede hercom a kto divákom, a že dobrý učiteľ by mal byť zaiste i dobrým hercom, aby nielen naučil ale aj pobavil, vzbudil nadšenie, radosť či súcit, tak ako sa to od herca, ktorý reprezentuje divadlo očakáva. Akési spojenie divadla so školou nám nepríde nijak novátorské, a všetci si spomenieme na skvelého učiteľa, ktorý si prial aby škola bola hrou, no skúsme sa pozrieť na veci ešte pálivejším pohľadom.

Herec je vo svojej práci neustále obklopený pohľadmi, zdá sa že ho neprestajne skúmajú a pozorujú. Hercovo telo je telo, ktoré sa chce, poprípade nechce páčiť, jeho telo je telom neustálych premien. Osoba herca je teda hlavne prostituované telo, ktorého šatom je pokus o pohnútku duše. A školák? Aj o školáka sa predsa opiera niekoľko náročných pohľadov. Prináša svoje krehké telo a šatom sú mi isté zručnosti, vedomosti, poprípade pamäť. Naše školstvo vyžaduje od detí istú produkciu, tak ako platiaci divák v divadelnej sále, ten očakáva premenu a pohyb hercovho tela!

Vo vývojovej psychológii sa spomínajú isté fázy. Hovorí sa napríklad o orálnej fázy, kedy dieťa do dvoch rokov najmä príjma potravu a všetko sa deje skrz ústa. Tie sa napájajú a odpájajú od zdroja sebadôvery a to od kráľovnej matky. Druhá fáza, ktorá je pre naše uvažovanie zásadnejšia sa nazýva análnou a je spojená s veľkou životnou udalosťou. Po druhom roku života sa dieťa pokúša naučiť samo chodiť na toaletu. Akokoľvek sa nám to môže zdať banálne, toto poznanie je mimoriadne zásadné, pretože v tejto fáze je človeku prvý krát prisúdená úloha producenta. Dieťa je vystavené novej úlohe a to produkovať, vyrábať, dávať. O našom stále pretrvávajúcom školskom systéme by sa možno, ak dovolíte, dalo hovoriť ako o tzv. análnom školstve, pretože jeho cieľom je vykazovať výsledky. Dieťa je nútené produkovať dobré známky, podávať skvelé výsledky. Deti skúšame, testujeme, hodnotíme, selektujeme. Školák je nútený získať si svojou buď úspešnou alebo neúspešnou produkciou pozornosť. Režisér Peter Lébl, hovorí o divadle ale aj o herectve že to je spôsob ako si získať niečiu pozornosť a v tej produkcii sa napokon rozvinúť do samoty. Herec, to telo na očiach, je i podľa Diderota v zvláštnej dialektike, chce byť všetkým a pritom je nikým.

Príchodom silnejších, slnečných reflektorov akým sú tie divadelné, odchádzajú deti do prostredia, kde nie sú vystavované tlakom produkcie, akoby odišli na chvíľku z očí, tak aj herci, schádzajú z javísk, aby sa vydali do tieňa popularity, aby ich telá nabrali sily, aby sa znovuobjavili, buď v hlbinách mora, alebo vo výšinách hôr.

Naše školstvo uprednostňuje víťazstvá, musíte byť dobrý, mať jednotku, v škole niet miesto pre prehry a pritom víťazstvá sú šifry konečnosti. Nekonečnosť drieme v umení, veď je to aj cieľom každého umenia a umelca, aby sa na neho, na jeho umenie nikdy nezabudlo. Snahou školy by malo byť uistiť človeka, že výborný výsledok, predsa nie je zásadný a že možno ani neexistuje a že prehrávať je len odtieň, tma, možno odvrátená strana toho istého slnka. Herec je tiež len pokus o premenu tela, a to čo na divadle milujeme, je jeho odvaha veriť vo vlastnú dôležitosť, vo vlastný samo-vytvorený svet, kde prehry, omyly sú tou najjasnejšou iskrou a potvrdením života.

Leto presvetľuje a oživuje krehké telá, telá hercov i telá detí, ktorým je dopriaty dvojmesačný únik z očí, ktoré chcú v skutočnosti vidieť možno to, čo už nikdy sami neprežijú, odvahu a talent stáť na javisku alebo spontánnosť a talent (v tomto prípade toto slovo možno zameniť za radosť) užívať si tie najkrajšie obdobia života - akými sú prázdniny.

Ján Mikuš

pre RTVS

esej

Googliť na internete a kývať kyvadlom

Ideou každého ľudského vynálezu je uľahčenie života, až by sa zdalo, že život na tejto planéte človeku vždy pripadal a stále pripadá neľahký a vedecká evolúcia je teda bez pochýb neudržateľná a samozrejme prirodzená. Človek sám seba vidí a interpretuje ako nezastaviteľný pohyb vpred, vpred k ľahkému a krásnemu životu. Kto vie či sa však tento pohyb neuskutočňuje v dokonalom kruhu ktorého povinnou výbavou je od počiatku všetko potrebné pre krásny a šťastný život.

Vynález internetu mal slúžiť človeku, mal mu najmä pomôcť urýchliť komunikáciu. Internet zaručoval človeku skrátenie pracovného času a sľuboval predĺženie času súkromného, času na oddych a relax no zdá sa, že práve ten mu vzal. Každý dobrý vynález okrem zaručených pozitív prinesie aj opak. Autá poslúžili k rýchlemu presunu, no nastala chvíľa pre revolúciu lepších bŕzd a bezpečnejšej jazdy. Len čo sme zrýchlili učili sme sa pribrzdiť. Zdá sa, že dnes sa už nemusíme učiť ako internet a nové média používať ale práve ako ich nepoužívať, pretože pracovať so svetom médií je ľahšie ako sa naučiť bicyklovať. Už prestávame žasnúť nad tým, že dvojročné deti dokážu prepínať aplikácie na monitore, pretože táto schopnosť nepotvrdzuje genialitu našich detí a novosť generácie, ale dokazuje primitivizmus v ovládaní a dokonalosť technológie.

Internet je studnica informácií, okrem tých škodlivých aj prospešných, akým sú napríklad dejinné či vedecké fakty. Dnes už nieje dôležité, ba ni potrebné si pamätať ale vyhľadávať a vyberať. Učíme sa spoločne sa našimi deťmi správne hľadať a triediť, plevel od zrna, pravdu od lži.

Pamäť sa v skutočnosti uskutočňuje mimo náš mozog. Veci, alebo udalosti, ktoré si pamätáme niesu uložené v jednotlivých zásuvkách mozgu, pamäť nezodpovedá vnútorným procesom, ale existuje mimo nás. Veci a udalosti i memorovanie sa vždy uskutočňujú v priestore a tak náš mozog, na základe svojich procesov a schopností tieto „staré – známe“ priestory znovu a znovu uskutočňuje. Náš mozog vyhľadáva a buduje pomocou imaginácie obrazy, ktoré vytvárajú priestor pamäti. Obraz na ktorý si pamätáme nieje v nás, ale stojí mimo nás. Tak ako náš mozog vyhľadáva minulý svet mimo seba, tak aj my sami vyhľadávame svoj svet mimo svet náš.

Svet vyhľadáva na internete, dnes s obľubou hovoríme o vyhľadávaní ako o gúglení. A pritom Google je vlastne iba firmou, cez ktorú najčastejšie vstupujeme do celého internetového sveta ideí. On Google– tá firma, ktorá spravuje a triedi svet informácií a ten tajomný internet vie toho skutočne o svete veľa. Dôležitou podmienkou k ukutočnovaniu tohto sveta je však byť on-line, z výkladu tohto spojenia je nutné byť teda pripojený, alebo v prevádzke či dokonca v spriahnutí. Nutnosťou vedieť - je byť v spriahnutí s niekym, tak ako naša pamäť, ktorá sa uskutočňuje vo verejnosti, nieje súkromná, je vždy iba spomienkou na seba samú.

Na druhej strane tohto sveta racionálnych odpovedí, silnej faktycity veľkého slovníku internetu tu stále stojí veľká popularita v odpovede iracionálne a duchovné. Záplava racionálnych odpovedí, jej nevyčerpateľné množstvo nás stavia ešte bližšie k úteku do sveta abstrakcií a nevypovedaných tajomstiev, ktoré nám ponúka duchovno, alebo okultizmus. Zaujíma nás to čo nieje vypovedané, to čo neexistuje vonku ale je vo vnútri, to čo je tajné a mystické. Vedľa pre-informovanosti tu stojí emocionalita ako zásadný nástroj komunikácie. Túto skúsenosť nám poskytuje náboženstvo alebo ezoterika. Ezoterická literatúra patrí k najpopulárnejším artiklom na knižnom trhu. Horoskop je súčasťou každého časopisu, hviezdy nám jasne definujú naše obdobia šťastia či nešťastia a nikto z nás nepátra po dôvodoch tejto jasne formulovanej osudovosti, sú to predsa jasné fakty iracionality. Hviezdy predsa nepoznajú nič, len časový rozvrh!

K svetu faktov internetu tu stojí teda svet nevyjadriteľný logickými pojmami. Niečo nad čím zostáva hlava stáť. Hľadanie odpovedí teda negúglime, ale aj kýveme primitívnym no pritom mystickým nástrojom – kyvadlom. Jeho primitivizmus tkvie najmä v jasnozrivosti ktorá prináša iba dve odpovede, áno, alebo nie. Mysticizmus zase v rukách či osobe Mystika, ktorého akceptujeme ako toho čo má schopnosti, alebo je prostriedkom duchovných výjavov, ba až zjavení. Googlime pravdu tak ako kýveme pravdu, naše hľadanie je v jasnom kruhu v ktorom rotujú naše a teda pre nás uspokojivé odpovede. Možné paralely medzi týmito dvoma svetmi okultizmu a internetu ako výkladovému samozvanému slovníku sveta kriticky sformuloval aj samotný Theodor W. Adorno, keď hovorí: Malí mudrcovia (mudrci?), terorizujú svojich klientov pred kryštálovou guľou, sú smiešnymi modelmi veľkých, ktorí držia v rukách osud ľudstva. Hypnotická sila, ktorou pôsobia okultné veci, pripomínajú totalitné zdesenie. Horoskop pripomína úradné direktíva voči národom a číselná mystika pripravuje administratívne štatistiky a kartelové ceny.

Spoločnou vlastnosťou týchto galaxií odpovedí, ktoré ponúka vyhľadávanie na internete a vyhľadávanie v okultizme je práve Ten druhý, ktorý nám ponúka odpovede. Na jednej strane osoba, ktorá podáva správu na internete a na druhej strane „zasvätená“ osoba istých mystických schopností. Obe osoby majú spoločnú nejasnosť pôvodu a ich kompetentnosť je v nedohľadne. Naše Ja tu stojí osamotené v obklopení toho druhého. Pravdu má ten druhý a naše ja, si ju vyberá a triedi. Zjednodušene povedané, vyhľadávanie informácií sa nezaobíde bez prítomnosti druhého subjektu, naša súkromná vec tu padá do verejného priestoru. Tak ako aj naša pamäť, povedané súčasným filozofom Azizom Choudrym, nieje súkromná, rovnako ako nieje súkromné ani naše Ja a ľudské vedomie. Pamäť je spomienka na seba samú ako na výchylku v sociálnom prostredí.

Ten druhý a spoločenstvo je jedna z najzásadnejších ingrediencií ľudského života a naše hľadanie pravdy a informácií je našťastie odkázané práve na tento okamih stretnutia. Z bilogického hľadiska už vieme, že život nikdy nieje so svojím okolím v rovnováhe a práve preto je tak úspešný, pretože nieje dokonalý, tak ako náš neutíchajúci hľad po poznaní svojho vlastného sveta vo svete druhých.

Hľadáme a vyberáme si tých, ktorý prehovárajú k našej racionalite a emócií a pomáhajú nám tak vybudovať čo najjasnejší obraz našej skúsenosti - našej spomienke.

Máj 2015

HOMO LUDENS

HRA AKO ŠKOLA ŽIVOTA

„Hračky sú veci, ktoré chcú aby sa s nimi hralo“

Hra o zmysel života

Tak ako je narodené dieťa vrhnuté z materského lona bezpečia, zo svojho súkromného, dokonalého sveta na svet diametrálne odlišný, na svet, v ktorom funguje doslova všetko naopak, počnúc gravitáciou a končiac náhlym stretom s neznámymi bytosťami, tak má matka za úlohu v prvom roku života svojho počatého dieťaťa presvedčiť tohto človeka o tom, že sa na tento svet oplatilo skutočne prísť. Doslova, že sa oplatilo stať ľudskou bytosťou a žiť život. Matka náhle čelí situácií presvedčiť dieťa, že život má zmysel. Psychológia dospela k faktu, že matka je k tejto na prvý pohľad neľahkej úlohe dokonale vybavená – má materinský cit, ktorý prichádza tak prirodzene ako samotné splodenie a narodenie dieťaťa. V konečnom dôsledku matka nemusí študovať psychológiu ani sa obklopovať množstvom, často až zavádzajúcej literatúry, dokáže dieťa presvedčiť o zmysle života bez toho, aby o tom vôbec kedykoľvek uvažovala. Toto všetko sa deje mimoriadne prirodzene a stačí málo, stačí uspokojiť orálne obdobie svojho dieťaťa. Tak prirodzene sa aj my pokúsme definovať to, čo sa s človekom stane o malú chvíľku neskôr, vo chvíli keď sa začne hrať. Najprirodzenejšie označenie istého hrania sa nastáva nepopierateľne v detskom veku. K dieťaťu pojem hra neodmysliteľne patrí, odkiaľ sa však tento pojem vzal? Zdá sa, že samotný pojem tu bol možno neskôr ako samotný akt. Hranie sa – detská hra tu akoby nič pre svoj zrod nepotrebovala, akoby tu bola vždy. Je možno tak prirodzená ako materinský inštinkt. Hra tu bola, bude a stále je. Je kompaktná a celistvá, no i tak nemožno povedať že je materiálna, zdá sa akoby jej kvality obsahovali skôr duchovný charakter než fyzický. Hra je akt, spôsob existencie v nedefinovateľnom čase, no akoby mimo skutočný čas. Hra nie je hmota. Hranie sa je istá kvalita konania, o tom niet pochýb, isté nielen detské hry môžu trvať nesmierne dlho, dieťa sa dokáže hrať s obrovským zaujatím a často akoby sa v hre strácali jeho biologické potreby svoje opodstatnenie, vytráca sa čas únavy, stráca sa pocit hladu i smädu, čas v hre „beží“ tak rýchlo. Kvalita konania a existencie v hre stojí teda mimo reálny svet, mimo „bežný život“. Čas na hru a čas hry prichádza nepredvídane a nečakane. Okrem toho, že hra ožíva a umiera v nepredvídateľných sekvenciách nášho „bežného života“, možno o nej tiež s ľahkosťou povedať, že v porovnaní s „bežným životom“ neprináša nič konkrétne, nič materiálne, jej existencia, rovnako ako aj jej zmysel je teda nejasný. Detskej hre neprisudzujeme žiadne veľké významy. Dieťa sediace na ceste uprostred „bežného života“ zoberie zo zeme kamienok a vyhodí ho do vzduchu. Ruka, ktorá vyhadzovala kamienok sa teraz snaží rýchlo zodvihnúť iný kamienok zo zeme a v páde do tej istej ruky zachytiť ten vyhodený. Je na tejto hre niečo pre okolitý „bežný život“ logické? Sotva, hru možno považovať za absurdnú. Keď o hre uvažujeme z hľadiska deterministicky ponímaného sveta, púhych pôsobiacich síl, je hra v plnom slova zmysle niečím nadbytočným. Až tým, že do takého sveta preniká duch, ktorý ruší absolútnu determinovanosť, je existencia hry možná, mysliteľná a pochopiteľná. Prítomnosť hry stále znovu potvrdzuje, a to v najvyššom zmysle, nadlogický charakter našej existencie v kozme.

Zdá sa, že to prirodzené ako je materinský inštinkt a hranie hry, nebude tak jednoduché definovať. Veríme, že každá ľudská činnosť obsahuje v sebe kvality, ktoré ovplyvňujú jeho - ľudskú budúcnosť. Samotná hra však nevzniká z akejsi potreby niečo sa naučiť alebo iba sa zabávať, vyplňovať čas, kedy sa človek nudí a zažíva nudu, to by postavilo hru do úplne inej roviny. Samotná tzv. Nuda, alebo akási nečinnosť ducha pochádza alebo je súčasťou bežného života. O nude ako akejsi pasivite by určite stálo za to na tomto mieste hovoriť. Spomeňme preto aspoň Kierkegaardove tvrdenie že nuda je pri koreni každého zla a ak zlo budeme chápať ako negáciu, deštrukciu akejkoľvek aktivity, ukončenie pohybu, smrť, tak hre potom nemožno uprieť jej prítomnosť pri koreni každého znovuzrodenia, dobra alebo života.

Samotné hranie sa a hra sa javí o čosi tajomnejším až mystickejším okamihom ľudského bytia. Situácie a podnety, ktoré sa na človeka valia z každého kúta majú často jasný cieľ. Zoberme si za príklad súčasnú detskú literatúru. Takzvaná detská literatúra sa snaží buď baviť, alebo informovať, poprípade oboje. Ale väčšina tejto literatúry je mimoriadne vratká a zmyslu z nich možno načerpať len ťažko. Detská hra, alebo hra hraná deťmi, prichádzajúca odnikadiaľ a nepredvídane, najmä u malých detí, nemá jasne definovaný cieľ, nezabáva, a neučí. Informácia, že čítanie je mimoriadne podstatné pre rozvoj myslenia a všetkého ostatného, má pre dieťa rovnaký význam ako informácia že ten či onen jogurt je viac či menej bio. To, čo je vhodné či nevhodné pre budúcnosť dieťaťa, je pre dieťa nepodstatné, nezaujíma sa o svoju budúcnosť, totálne sa oddáva prítomnosti, pretože to je skutočne hmatateľný život, zaujíma sa o čas, ktorý volí príchod hmatateľnej i keď duševnej aktivity - hry!

Zmysel života i opodstatnenie vlastnej existencie v prvom roku dieťaťa prináša z psychologického hľadiska najmä inštinkt matky, ktorá uspokojuje tzv. orálne obdobie dieťaťa. Hľadanie zmyslu života je určite zásadné a to nielen pre dieťa ale pre akýkoľvek okamih ľudského života. Dnes aj v dobách minulých je najdôležitejšou a zároveň najzložitejšou úlohou pri výchove dieťaťa pomôcť mu nájsť životný zmysel. Ako sa dieťa vyvíja musí sa krok za krokom učiť lepšie si rozumieť, tým je stále schopnejšie rozumieť aj druhým, aby sa k ním nakoniec dokázalo priblížiť vzájomne uspokojivým spôsobom. Nájdený zmysel života, prináša dôležité uspokojenie, ktoré napomáha rovnovážne i odvážne existovať v bežnom svete. Niektorí ľudia sú značne poranení vlastnými neúspechmi, tak ako môže byť silne poranené dieťa, ktoré nezískalo v rannom detstve dostatočné uspokojenie, nezískalo pevné presvedčenie, že život má skutočne zmysel. Ranné zranenia vedú k trýznivým problémom počas celého života. Človek je zaiste na svojej ceste hľadačom zmyslu života. Uspokojenie základných potrieb a teda uverenie v seba a v svet prostredníctvom matky je do istej miery akýmsi autonómnym svetom, tak ako aj akt odlúčenia sa od matky a následné odlučovanie sa od „bežného sveta“. Práve hra a hranie prináša isté kvalitatívne odlúčenie, a to nielen od sveta matky, ale aj od „bežného sveta“, ktoré ako veríme pomáha konfrontáciám zo skutočným svetom, návraty z hier, návraty z „nedefinovateľných svetov hier“ sa zdajú akýmisi opätovnými pokusmi porozumieť sebe samému a svetu okolo seba.

Hre ako takej i Človeku hrajúcemu sa (Homo ludens) venoval svoju pozornosť aj predný holandský kultúrny historik, filozof a kritik Johana Huizinger (1872-1945), ktorý sa vo svojej práci Homo ludens zaoberá fenoménom hry a kultúry. Tieto dva pojmy kladie vedľa seba ako rovnocenných partnerov, a tým konečne stavia na zreteľ antropologické kvality hry. Darí sa mu husársky kúsok, pretože pomocou vlastnej myšlienkovej hry filozofa a historika, zasadí pojem kultúra do neistých bažinatých vôd. Podľa jeho mienky sa ľudská kultúra rodí a rozvíja v hre a existuje najmä ako hra. Aká je podľa Huizingera podstata a význam hry ako kulturneho javu? Hra je podľa neho staršia než kultúra. Kultura předpokládá lidskou společnost, kdežto všechny základní rysy hry se uplatnily už ve hře zvířat. Lidská civilizace nepřipojila k obecnému pojmu hry žádný podstatný znak. Už v životě zvířat překračuje hra hranice ryze biologické či fyzické činnosti - je něčím, co něco znamená, funkcí, jež má smysl.

V nasledujúcej časti sa pokúsme skonkretizovať pojem hry a to práve prostredníctvom klasifikácie a zaradenia hier a ich svetov, ktoré nás permanentne, bez ohľadu veku i sociologického zaradenia, obklopujú.

Kategorizácia hier

Pri klasifikácii hier nám pomôže francúzsky sociológ Roger Caillois (1913 - 1978), ktorý sa vo svojich prácach pokúsil klasifikovať a štrukturalizovať hry a tým vedome nadviazal na práce už spomínaného Johana Huizinga. Na rozdiel od Huizinga, ktorý síce analyzoval základné rysy hier a ukázal aké dôležité miesto zaujíma hra vo vývoji ľudstva, sa snaží hry jasnejšie rozdeliť do istých kategórií. Huzinger sa vo svojom diele Homo ludens tomuto rozdeleniu zámerne vyhýba.

Podľa Cailloisa sa hry dajú rozdeliť do štyroch skupín. Prvú skupinu tvoria hry, ktoré vznikajú a existujú vo forme súťaže.

AGON

Pohnútkou k hre je pre každého túžba vyniknúť a získať uznanie. V týchto hrách sa zdá akoby na začiatku stáli súperi v tej istej šanci zvíťaziť. Základný princíp pretekov je, že všetci stoja na rovnakom bode, majú pred sebou rovnakú trasu. Tak je tomu v športe ako aj v intelektuálnych disciplínach. (či už ide o športové zápasy alebo o šach, na začiatku majú všetci rovnaké šance, rovnaké pravidlá, rovnaký počet vlastných figúrok).

Agon, zápas v sebe nesie aj isté pochmúrnejšie vlastnosti a to prehru. Prehra môže mať za následok bolesť a utrpenie, ten kto víťazí ničí porazeného. Pozoruhodným fenoménom ľudstva je práve popularita zápasov. Istý čas som sa zaoberal otázkou, ktorú som kládol ako deťom, tak aj dospievajúcim i dospelým a to, aký je rozdiel medzi divadlom a futbalom. Na prvý pohľad sa táto otázka javí absurdnou, no na druhej strane oba tieto fenomény majú veľa spoločného. Kostým, hráčov, pravidlá i divákov. V konečnom dôsledku je rozdiel v cieli. Cieľom futbalu, resp. futbalového družstva, ako aj každého športovca je zvíťaziť. V tomto prípade ľudové tvrdenie Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa, nám opäť dokazuje nemotornosť a demagógiu niektorých ľudových zjednodušení. Cieľom je vyhrať, nie sa zúčastniť. Divadlo (umenie) nemá za cieľ vyhrať, je rado samo pre seba, ak sa mu vôbec podarí kvalitatívne zúčastniť, vyhralo. Divadlo je totálne závislé na participácii, na divákovi a všetko robí preto, aby ho niekto vnímal, komunikoval s ním, existoval v dohodnutom čase na dohodnutom mieste. Futbal má za cieľ vyhrať a teda poraziť. Táto hanebná túžba niekoho zničiť sa môže stať tou najpopulárnejšou zábavou, zahalená v rúchu čestného a majstrovsky vyladeného umeleckého výkonu, výkonu futbalistov. Agon, dovolím si tvrdiť, prináša v sebe potrebu poraziť, zničiť a prežiť. Hra ožívajúca na tomto princípe bude vždy tou najpopulárnejšou, vyžaduje si však spoluhráča a teda v tomto prípade ju možno objavovať v dobe, kedy človek konfrontuje svoju jedinečnosť a pocit, že existuje práve prostredníctvom porovnávania sa s druhým človekom.

ALEA

V latinčine označuje toto slovo hru v kocky. Toto označenie používame k označeniu všetkých hier – oproti agon – ktoré sú založené na nerovnosti, ktorá prichádza z vonku, nad ktorou hráč nemá kontrolu. V dôsledku toho nevedie táto forma hry ani tak k triumfu nad protivníkom, ako skôr k triumfu nad osudom. Do tejto kategórie môžeme teda smelo zaradiť všetky hazardné hry a všetky hry, ktorých osud človek nedrží pevne v rukách. Napríklad v kartových hrách je do istej miery dôležitá psychológia (poker), alebo istá skúsenosť, šikovnosť no nakoniec tu opäť istú úlohu zohráva osud. Všetky hazardné hry hrané ľuďmi sú bojmi človeka s osudom. Zdá sa, že tento zápas vedie ľudstvo už od nepamäti, spomeňme si na antické divadelné hry. Z tej hŕstky informácií, ktoré sa nám z najstaršej kultúry Európy dochovali, môžeme smelo vyhlásiť, že človek vždy bojoval najmä s osudom. Človek hrá hru s niečim nadprirodzeným, snaží sa uchopiť a pomenovať budúcnosť či večnosť. Hra s abstrakciou a zápas o čo najkonkrétnejšie obrysy, no temný les budúcnosti je stále ľudskému oku skrytý. Zaujímavú úlohu tu zohráva čas. Raz nad mocou osudu zvíťazím, príde môj deň a vyhrám všetko späť! Hovorí si chorá myseľ závislého hráča hazardných hier a vedie ho vpred jeho vytrvalosť a viera, že dokáže oblafnúť a zvíťaziť ani nie tak svojim umom, svojou fyzickou vytrvalosťou, ale svojou osobou, svojím duchom nad božstvom zvaným osud, nad duchom univerza. Caillois vidí v týchto skupinách, Agona i v Aleae dôležitú spojitosť, symetrický postoj. Uplatňuje sa tu rovnaká zákonitosť a to rovnosť podmienok medzi hráčmi. Na jednej strane v Agoin je rovnosť pravidlom a v Alea je rovnosť cieľom. Výsledok Cailloisovho tvrdenia je v tom, že v oboch kategorizáciách hry sa pokúša človek uniknúť z tohto sveta tým, že ho pretvára v svet iný. Teda v svoj svet.

MIMIKRY

Ak prvé dve kategorizácie majú za cieľ uniknúť zo skutočného, bežného sveta, v tomto prípade je ďalšia kategorizácia mimoriadne príznačná. Uniknúť je totiž možné tiež tak, že sa človek sám stane iným. V Mimikry je dôležité odlišovať od túžby presviedčať iných, že je niekym iným a v skutočnom potešení, že človek presviedča najmä sám seba. Dieťa sa dokáže okamžite premeniť napríklad na traktor a jednoducho traktorom je. Na zvolanie, ide sa obedovať, nastáva jasná odpoveď, traktor neobeduje polievku. Na karnevale sa indián nesnaží presviedčať všetkých o tom, že je indiánom, on má predsa masku indiána, a tým pádom je indián. Tento únik, ak by sme súhlasili s Cailloisovým tvrdením, sa nám môže zdať pomerne extrémnym a nebezpečným. Keď sme doteraz rozdeľovali hry a hľadali súpera, v tomto prípade je súper akosi vzdialený, už neštartuje s nami v behu na sto metrov, ani nesídli na Olympe v zlatej lodi blikajúceho kasína, je akoby všade, kde sa pohneme, je akoby v nás. Caillois prikladá k svojím rozdeleniam aj kategóriu rozkladu hier, kedy sa navonok vyplavujú nebezpečné úskalia ľudských hráčov. U Agonu je to násilie, u Alea to môže byť mystika a povery, no v prípade Mimikry môže dôjsť až k šialenstvu, či k rozdvojeniu osobnosti. Preto je nutné hrať divadlo nielen pre vlastné súkromné pocity, pre vlastné masky karnevalu svet, ale aj pre súpera, ktorý skutočne existuje a v temnej priepasti hľadiska v tichosti vyčkáva na naše zaváhanie.

Pre náš obor, ktorým je divadlo a výchova, alebo samotné umenie sa nám tento princíp, či kategorizácia javí ako najzásadnejšia aj za cenu nebezpečenstiev, ktoré ponúka. Ono nebezpečenstvo je tu do istej miery situované v silnom extréme, samotné napodobňovanie, mimezis je však pre umenie jedna z najzásadnejších vlastností. Vžívanie sa do cudzích bytostí a prežívanie ľudí a osudov či príbehov je pre divadlo a umenie hybnou silou. Hry, v ktorých hráč hľadá existenciu, s ktorou sa dokáže alebo túži vysporiadať je zásadný predpoklad pre vznik drámy. Hrať sa na indiánov neznamená spoznať indiánov a učiť sa od nich, ale znamená túžiť žiť svet tajomstva hry. Tajomstvo je tá najvzácnejšia kvalita, akú môže hra mať. To nás baví a provokuje, vyčerpať možnosti tajomnej sily spočívajúcej v dobrej hre.

ILINIX

Táto kategória stojí akoby mimo doteraz situované a spomínané hry. Jej princíp možno jednoducho prirovnať k blaženému fyzicko-psychologickému potešeniu, ktoré nám doslova zamotá hlavu. Ide o modernú novinku, sú to hry ktoré sú založené na obľúbenom jave, ktorý vyjadrujeme pojmom vertigo (vír, vírenie). Cailloise má na mysli hru, ktorá vyvoláva v ľudskom tele pocit akéhosi omámenia. Jednoduchá hra, ktorá si nevyžaduje žiadne dlhé prípravy spočívajúca v točení sa okolo svojej osy a následné vyrazenie v slalomový beh k cieľu, prináša unikátnu zábavu. Dodnes sa takáto hra hráva na plážach prímorských krajín, kde si turisti na chvíľku zamotajú hlavu a bavia sa na neschopnosti urobiť súvislý krok a padajú strmhlav do mora alebo prinajmenšom do horúceho piesku na pláži. Tento fenomén prinášajú so sebou kolotoče, húpačky, rachotiace adrenalínové dráhy. Majú jasný cieľ, dostať človeka na okamih do nepredvídateľných stavov. Zamotať si hlavu. Priznám sa, že táto kategória akokoľvek sa javí vytrhnutá z kontextu je pre mňa najpríťažlivejšia a to práve vo svojej primitívnej podobe a dokonalému účinku. Je to akoby istý dovolený opiát, droga či alkohol. Viac menej je princíp týchto hier veľmi jednoduchý, vždy ide o náhle pády, veľkú rýchlosť, náraz, zrýchlené krúženie a náhly prepad, náhle klesanie, výstupy, využíva sa tu vždy nejak odstredivá sila. Tieto hry, najmä tie pre deti, kolotoče, horské dráhy, sa teda javia ako dovolené drogy, ktoré sa nedajú užívať nadmerne, pretože kolotoč našťastie vždy po istom čase odíde.

Toto rozdelenie navrhuje filozof a sociológ Cailloise, ďalej sa však pokúsme uvažovať nad samotnou problematikou a princípom hrania sa. Hra je zaiste, ako bolo spomenuté vyššie, niečo, čo existuje samo o sebe, ako niečo, čo tu bolo možno skôr ako sám človek, čo je však hranie, to záhadné konanie, ktoré prichádza a mizne tak nepredvídateľne. Je hranie sa skutočne tak tajomné ako samotná hra?

Hlad po hre

Tentokrát sa pozrieme na prácu Erica Berneho (1910 - 1970), ktorý založil tzv. Tranzakčnú analýzu, o ktorej možno hovoriť aj ako o teórii spoločenského styku. Na základe rôznych štúdií, Berne dospel k poznaniu, že hlad po podnetoch sa podobá hladu človeka po jedle, a to nielen biologicky, ale aj psychologicky a sociálne. Z hľadiska teórie hier a z výsledkov skúmania, môžeme povedať, že akýkoľvek spoločenský styk je pre človeka biologicky prospešnejší než žiaden. Berne ďalej upozorňuje, že sú to práve dôverné vzťahy, ktoré môžu nahradiť, alebo zasýtiť hlad po podnetoch. Náhradou za tieto dôverné vzťahy sú práve hry a zábavy. Tieto dve formy potom považuje za najuspokojivejšie v spoločenských stykoch. Nie je teda ťažké prísť na to, že Berne považuje akúkoľvek ľudskú komunikáciu za mimoriadne kladnú a podnetnú pre samotný ľudský život, aj za cenu ak by malo ísť o súboj. V pozorovaní spoločenského styku je mimoriadne chladným a zaujíma skutočne čiste teoretické stanoviská. Zaujíma sa hlavne o kvalitu hrania sa. Každý styk aj ten nepatrný je pre nás mimoriadne podnetný a zásadný.

Ľudská bytosť sa večne potýka s problémom, ako si zorganizovať čas, keď nespí. V súvislosti s tým je zmyslom všetkého spoločenského života poskytovať si pri tomto programe vzájomnú výpomoc. Akým spôsobom však prichádza táto výpomoc. Berne tu pomenováva tri tipy ega, alebo statusov z ktorých vychádza reakcia na podnet a to status Rodiča – každý túto úlohu pozná, každí z nás má, alebo mal rodiča a má v sebe kus so svojich rodičov, vie ako by sa mal správať, vždy sa správa ako jeden z jeho vlastných rodičov. Dospelý – je to čo považujeme za správne, za dospelé a napokon je tu ego Dieťa. Populárne povedané každý má v sebe kus dieťaťa. Tieto tri egá sú dokonale prítomné v každom spoločenskom styku. V komunikácii si podľa Berneho vyberáme jeden z týchto statusov a prostredníctvom neho hráme svoju úlohu, aká sa nám práve hodí, alebo akú si podvedome vyberieme. Dieťa prináša radosť a tvorivosť. Každý jedinec v sebe objíma tieto tri propozície svojho ega. Interakcia prebieha v ich vzájomnej konfrontácii. Hranie sa prichádza akoby s neporozumením, alebo s kvalitou toho či onoho odtieňu ega. Tu dochádza k stretom, zápasom i k súznení v spoločenskom styku. Hra ako taká tu nieje chápaná iba ako zábava či spoločenské potešenie, hry v sebe obsahujú dostatok vlastnej vážnosti.

Berne objavuje hru v spoločenskom a teda bežnom živote, považuje ju za trvale prítomnú a nehynúcu v akomkoľvek kontakte človeka s človekom. Našou úlohou však bolo dopátrať sa k nejakej definícii hry či hrania. Huizinger nazýva hru predovšetkým ako slobodné konanie. Hra je doprevádzaná pocitom napätia a radosti a vedmím „iného bytia“, než je „všedný život“.

Hre na tomto mieste teda prisudzujeme tajomnú a príťažlivú jedinečnosť. Pozorovať hrajúce sa dieťa nám poskytuje blažený pocit, tento obraz vytvára v našom obraze harmonické súznenie. Dieťa sa dostalo do sveta, v ktorom existuje bezčasie a nekonečný priestor slobody a uvoľnenia. Koľko z nás závidí deťom ich hru, hranie sa, ich naivitu veriť a skúmať veci, ktoré nám, našim očiam už pripadajú ako všedné. Dieťa sa díva na svet novými očami, oči dospelého, ako sa vraví, už nevidia, už im to tajomné detské navždy zostáva ukryté. No predsa sa ešte nájde dospelý, ktorý sa hrá a v spoločenskom styku sa dokonca správa ako to najmenšie dieťa. Dospelý sa už nehrá a nevytvára nový svet, ale snaží sa vehementne pretvoriť skutočný svet okolo seba na svoj obraz a zvíťaziť nad súperom, alebo ho úplne zničiť. Hlad po hre je tu teda permanentne prítomný. Detskú hru vnímame z dospelého pohľadu ako romantickú a naivnú, a to je možno práve umenie, romantický pohľad na svet, na schopnosť a túžbu existovať mimo bežný svet.

V tomto okamihu nám nezostáva nič iné iba potvrdiť Cailloisa, ktorý v závere svojej práce tvrdí, že rôznorodosť a interpretácie hier sú natoľko bohaté, že je len otázkou času, že psychológovia a sociológovia odvodia zo štúdia hier užitočné závery a poznatky, ktoré dopomôžu objaviť významný a nový rozmer ľudského bytia.

...

Presvetlené telá

(Divadelné prázdniny)